Podľa slovenského Ministerstva životného prostredia nie je možné hovoriť o akejkoľvek privatizácii vody ako prírodného bohatstva, pretože Ústava Slovenskej republiky v článku 4 jasne hovorí, že „nerastné bohatstvo, jaskyne, podzemné vody, prírodné liečivé zdroje a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky“.
Rozhodne sa nestotožňuje ani s vyjadreniami bývalého šéfa spoločnosti Nestlé Petra Brabecka-Letmatha, ktorý presadzuje myšlienku, že ľudia by mali mať právo len na 5 litrov vody na pitie a 25 litrov na minimálnu hygienu, čo predstavuje 1,5 % všetkej vody, a zvyšných 98,5 % by sa malo sprivatizovať, aby sa zabránilo jej nezodpovednému používaniu. „Uvádzané čísla nezodpovedajú ani len požiadavkám na minimálne množstvo vody potrebnej na zabezpečenie základných ľudských potrieb definované Svetovou zdravotníckou organizáciou. Hygienické minimum vody, ktoré vyjadruje minimálne množstvo, nevyhnutne potrebné na zabezpečovanie základných potrieb človeka bez negatívneho vplyvu na jeho zdravie a hygienu, sa pohybuje na hranici 70 – 80 litrov na osobu a deň,“ uviedol hovorca ministerstva Maroš Stano, a dodal: „Vláda SR a MŽP SR zadefinovali vodu ako strategickú surovinu a vyvíjajú maximálne úsilie na zvýšenie jej ochrany,“ pričom upozornil aj na skutočnosť, že „politiku Európskej únie v oblasti vodného hospodárstva upravuje rámcová Smernica o vode 2000/60/ES, ktorá okrem iného deklaruje, že voda nie je komerčný výrobok ako iné výrobky, ale skôr dedičstvo, ktoré treba chrániť, brániť a nakladať s ním ako takým.“
Odlišná situácia je v privatizácii zabezpečovania dodávok vody. V minulosti zabezpečovalo zásobovanie pitnou vodou, odvádzanie a čistenie odpadových vôd na celom území Slovenska päť štátnych podnikov vodární a kanalizácií. Ich majetok bol neskôr prevedený na sedem vodárenských akciových spoločností, ktoré založil Fond národného majetku SR, a ich akcie boli následne bezodplatne prevedené z FNM na mestá a obce, čím štát stratil rozhodovacie právomoci.
S tým súvisí aj vyjadrenie Ministerstva životného prostredia, týkajúce sa presúvania zabezpečovania dodávok vody na Slovensku do rúk zahraničných spoločností: „Vzhľadom na to, že ide o akciové spoločnosti s vlastnou právnou subjektivitou, Ministerstvo životného prostredia SR nemá právomoc zasahovať do ich rozhodovania. Rozhodnutie o spôsobe prevádzkovania vodárenskej infraštruktúry je v rukách akcionárov, teda zástupcov miest a obcí konkrétnej vodárenskej spoločnosti. Samotné prevádzkovanie verejných vodovodov a verejných kanalizácií, resp. zabezpe čovanie zásobovania pitnou vodou a odvádzanie a čistenie odpadových vôd, musia vykonávať v súlade s platnými právnymi predpismi Slovenskej republiky.“ Pri otázke týkajúcej sa podielu vodárenského trhu patriaceho pod vplyv zahraničných spoločností ministerstvo potvrdilo, že na Slovensku už „pôsobia aj prevádzkové vodárenské akciové spoločnosti, ktoré sú kontrolované zahraničnými spoločnosťami. Vzťahy medzi vlastníkom vodárenskej infraštruktúry a jej prevádzkovateľom sú upravené zmluvou. Medzi takéto spoločnosti patria Stredoslovenská vodárenská prevádzková spoločnosť, a. s., Banská Bystrica, Podtatranská vodárenská prevádzková spoločnosť, a. s., Poprad a Trenčianska vodohospodárska spoločnosť, a. s., Trenčín, ktoré zásobujú cca 24 % obyvateľov z celkového počtu obyvateľov zásobovaných pitnou vodou z verejného vodovodu v Slovenskej republike“. Majoritným akcionárom Trenčianskej VHS, a. s., Trenčín je od roku 1999 spoločnosť Suez Environnement. Všetky akcie Podtatranskej VPS, a. s., Poprad a Stredoslovenskej VPS, a. s., Banská Bystrica, ktoré majú na základe uzatvorených zmlúv 30 rokov zabezpečovať vodárenské a kanalizačné služby pre obyvateľov stredného a severného Slovenska, získala v roku 2006 spoločnosť Veolia voda. Hladinu okolo privatizácie vody rozvírila aj nedávna informácia o návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Zákon č. 364/2004 Z. z. o vodách, a o zmene Zákona č. 372/1990 Z. z. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon). Jeho súčasťou je aj návrh na prepravu alebo prevod podzemnej vody a osobitnej vody za hranice štátu. Kým aktivisti a jedna strana politického spektra hovoria o tichej privatizácii, ministerstvo životného prostredia, ktoré novelu pripravilo, sa bráni tým, že legislatíva v súčasnosti prevod a predaj vody za hranice neupravuje a v minulosti už štát zaregistroval úvahy o cezhraničnom obchode s vodou. Preto sa snažia iba stanoviť podmienky. Pri otázke týkajúcej sa príkladov doterajšieho záujmu o vývoz ministerstvo uviedlo, že „okrem mediálne známeho prípadu vývozu prírodnej minerálnej vody potrubím z Legnavy (okres Stará Ľubovňa) do Poľska nemá žiadne informácie o ďalších záujemcoch o vývoz vody zo Slovenska do zahraničia“.
Celá polemika a prekáračky okolo vývozu vody za hranice SR vyvrcholila až do stavu, keď vláda schválila návrh ústavného zákona, ktorým sa doterajší text Čl. 4 Ústavy SR označuje ako odsek 1 a dopĺňa sa odsekom 2: „Preprava vody odobratej z vodných útvarov nachádzajúcich sa na území Slovenskej republiky cez hranice Slovenskej republiky dopravnými prostriedkami alebo potrubím sa zakazuje; zákaz sa nevzťahuje na pitnú vodu a prírodnú minerálnu vodu balenú do spotrebiteľských obalov na území Slovenskej republiky a poskytnutie humanitárnej pomoci a pomoci v núdzových stavoch. Podrobnosti o podmienkach prepravy vody na humanitárnu pomoc a pomoc v núdzových stavoch ustanoví zákon.“
Či bude takáto zmena Ústavy aj skutočne schválená, to je už druhá vec.
Článok bol publikovaný v časopise Zem a Vek – September 2014
