„Al-Káidu založili USA v roku 1979 v Afganistane a veľa jej členov boli arabskí mudžáhidovia, aby bojovali proti okupačným sovietskym vojskám. Boli preto podporovaní tak materiálne, ako aj finančne Spojenými štátmi a mnohými moslimskými krajinami. K tejto podpore sa pripojil aj Usáma bin Ládin, ktorý zasielal pomoc zo susedného Pakistanu.“ Toto je citácia zo slovenskej verzie wikipedie. Čo sa nakoniec z Al-Káidy stalo už asi všetci veľmi dobre vieme.
Ukrajina sa tohto času zmieta v občianskych nepokojoch, pričom na rozdeľovanie spoločnosti sa najčastejšie používa rétorika zlé a dobyvačné Rusko vs. západom podporovaní po demokracii túžiaci občania Ukrajiny. Kto je za celú situáciu najviac zodpovedný ukáže čas, avšak už teraz je jasne vidieť, ako situáciu hrotia tendenčnými správami médiá z oboch strán.
A na pozadí ukrajinských udalostí a rastúcej nespokojnosti občanov sa dá pozorovať niečo, čo stojí minimálne na zamyslenie a pôsobí ako déjà vu. Prakticky od začiatku nepokojov, je na strane „demokratov“ aj radikálne hnutie Pravý sektor. To zohralo kľúčovú úlohu pri zvrhnutí prezidenta Janukovyča.
Toto hnutie sa sformovalo na konci roku 2013 z už existujúcich nacionalistických, krajne pravicových organizácií na Ukrajine, ako napríklad UNA-UNSO, militantná organizácia Tryzub či z niektorých organizácií futbalových hooligans.
UNA-UNSO vznikla ešte pred rozpadom ZSSR a podieľala sa na množstve násilností. V polovici 90. rokov posielala svojich stúpencov bojovať do Čečenska proti Rusku. Hlavný oddiel viedol Alexander Muzyčko („Saško Bilyj“), ktorý pred niekoľkými mesiacmi už pod hlavičkou Pravého sektora chodil na zasadanie oblastnej rady v ukrajinskej Volyni so samopalom, „prefackal“ oblastného prokurátora,…
No „demokratické“ médiá resp. krajiny sa viac-menej správali ako hluché a slepé. Širšej verejnosti ho priblížili, až potom, ako mal byť zastrelený.
Militantný Tryzub vznikol v roku 1990. Jeho vodcom je už 15 rokov Dmytro Jaroš, ktorý je aj neformálnym vodcom Pravého sektora.
Pravý sektor a jeho násilnícke praktiky zohrali dôležitú úlohu pri zvrhnutí prezidenta Janukovyča. A hoci je s ním spájaná väčšina násilností a utrpenia pochádzajúca z revolučných udalostí na Ukrajine, nič to nemení na tom, že táto organizácia dodnes na Ukrajine pôsobí. Dokonca s tichou podporou USA, EU, NATO a rôznych ďalších „mierotvorných“ organizácií.
Západom podporovaný porevolučný premiér Arsenij Jaceňuk dokonca Jaroša poveril funkciou tajomníka Rady bezpečnosti a obrany. Jaroš naviac kandiduje za prezidenta Ukrajiny a chystá sa aj návštevu Bruselu, kde chce objasňovať postoje strany.
Keď sa odohrávali udalosti na Kryme, slovenskí prominentní „mierotvorcovia“ boli viackrát protestovať pred Ruskou ambasádou. Najskôr Lipšic, Chmelár, Osuský či Dostál:
Neskôr Bán, Radičová či Šebej:
Protestovali proti ruskej agresii. Ale okrem udalostí na Kryme sa na Ukrajine dejú aj takéto udalosti:
Prečo neprotestujú aj proti tomu? Nie je to ešte horšie? Prečo sa aj tieto udalosti tak donekonečna neopakujú v médiách, ako to bolo v prípade udalostí na Kryme?
Možno preto, že sa to nehodí do celkového obrazu, o ktorom sa nás snažia presvedčiť.
USA dali od roku 1991 Ukrajine na rozvoj demokracie už 5 miliárd dolárov. Avšak výsledok je taký, že z demokracie zostali trosky a radikalizmus a násilie narastá. Pravý sektor si krochká blahom, a ak by ste o tom ešte nevedeli, tak po vzore z už „demokratickej“ Ukrajiny si hľadá svoju cestu a aj priaznivcov na Slovensku, Česku, Taliansku, Španielsku, Francúzsku či Chorvátsku…
