Slovensko, čo sa týka kvality a množstva pôdy, na tom vôbec nie je zle. Potvrdil to aj Peter Hajnala, riaditeľ odboru komunikácie Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, podľa ktorého je Slovensko „poľnohospodárska krajina a rozloha jej pôdy by bola schopná uživiť svojich obyvateľov, pokiaľ by bola pôda plne využitá, či už na produkciu rastlinných produktov alebo na chov hospodárskych zvierat“, avšak jej využívanie viac ako pokrivkáva.
Ako ďalej hovorí, „vzhľadom na momentálnu situáciu potravinová sebestačnosť Slovenska dosahuje necelých 59 percent pri zarátaní výroby základných potravín. Sebestačnosť však môžeme hodnotiť s ohľadom na čistú produkciu alebo zohľadniť aj vývoz. V druhom prípade pri odrátaní vývozu v niektorých prípadoch sebestačnosť výrazne klesá“.
Keďže z týchto čísiel vyplýva, že sme do značnej miery závislí od dovozu potravín, zaujímalo nás, čo by sa stalo v prípade obmedzenia, resp. úplného zastavenia dovozu potravín. Či existuje nejaký záložný plán, ako sa urýchlene o potravinovú sebestačnosť krajiny v takomto prípade postarať. Ministerstvo uviedlo, že „v prípade obmedzenia, resp. zastavenia dovozu existuje predpoklad, že by sa to týkalo aj vývozu, a v tom prípade by celá slovenská produkcia ostávala na domácom trhu, čím by vzrástla aj sebestačnosť“, a dodáva, že „MPRV SR v súčasnosti pripravuje koncepčný materiál týkajúci sa potravinárstva, ktorého hlavným cieľom je zhodnotiť aktuálny stav potravinárstva v SR a defi novať smerovanie sektora s ohľadom na zabezpečenie potravinovej sebestačnosti na úroveň minimálne 80 percent do roku 2020“.
Čo sa týka vlastníckych práv k pôde, zistiť presné číslo, koľko percent našej pôdy je, resp. bude v zahraničných rukách, je viac-menej nemožné. Ako nám potvrdili aj priamo z ministerstva, „túto informáciu nemá žiadny štátny orgán, lebo žiadny štátny orgán nie je oprávnený skúmať a kategorizovať vlastníkov pozemkov podľa ich pôvodu“.
V súvislosti s predajom pôdy pre zahraničných záujemcov sa pre náš časopis vyjadrila aj Iveta Zaťovičová, riaditeľka a spolumajiteľka holandsko-slovenskej realitnej kancelárie LX Reality. Z pohľadu ich spoločnosti uviedla, že „záujem o pôdu je sporadický“, pričom neevidujú vyšší záujem ako kedykoľvek predtým. „Záujem je o väčšie plochy vcelku (rádovo stovky ha). Záujem je hlavne o ornú pôdu a les.“ Čo sa týka prognóz, rovnaký stav predpokladá aj do budúcnosti. „Žiadny (výnimočný) nárast predaja v súvislosti s novou platnou legislatívou teda neočakávame,“ povedala, pričom v tejto súvislosti upozornila na skutočnosť, že „tí, ktorí mali záujem o pôdu, už ju majú. Zahraničné subjekty si založili v minulom období s. r. o. a kúpili pôdu na s. r. o. alebo na spriaznené (slovenské) osoby“.
Určiť pôvod najčastejších zahraničných záujemcov o slovenskú pôdu je aj pre nich pomerne komplikované, pretože ako ďalej hovorí: „Zahraničné osoby nehľadajú len cez RK, nás často dopytujú rôzni sprostredkovatelia – fyzické osoby, takže častokrát konečného záujemcu nepoznáme.“
Martin Hubinský, segment manažér VÚB banky pre agrosektor, pri otázke o zhodnocovaní pôdy uviedol: „Vývoj zhodnocovania ornej pôdy je vo všeobecnosti rastúci, čo priamoúmerne súvisí s vývojom populácie na Zemi, zvýšenou potrebou produkcie potravín, potrebou agrokomodít na účely výroby biopalív či dlhodobým vývojom inflácie v Amerike a krajinách Európy.“
Okrem toho sa v poslednom období orná pôda stáva „stabilným uchovávateľom hodnôt pre investorov v čase krízy, pričom jednou z najlukratívnejších je orná pôda v krajinách strednej a východnej Európy, kde jej cena za hektár stále zaostáva za cenami západnej Európy“. Percento rastu cien ornej pôdy na Slovensku je podľa neho kvôli regionálnym rozdielom ťažko zovšeobecniť, avšak pri pohľade na údaje z Eurostatu zistíme, že „cena poľnohospodárskej pôdy na Slovensku narástla od r. 2000 o zhruba 300 %, čo kopíruje vývoj v nových členských krajinách EÚ, pričom v krajinách EÚ 15 sa cena zvýšila o približne 100 %“. Čo sa týka budúceho vývoja, „ak vezmeme do úvahy, že cena takejto pôdy na Slovensku je jedna z najnižších v EÚ a vývoj hodnoty v okolitých štátoch ako Rakúsko, kde je 8-násobne vyššia cena, a Česká republika, kde je 1,2-násobne vyššia cena, má rastúcu tendenciu, dá sa očakávať pokračovanie tohto trendu aj u nás“.
Množstvo občanov sa v súvislosti s odpredajom pôdy zahraničným investorom obáva aj o osud vodných zdrojov na odpredanom území, avšak Juraj Rybanský z Ministerstva životného prostredia SR k tejto problematike odprezentoval jednoznačné stanovisko: „Zdroje pitnej vody sú v zmysle Ústavy SR vlastníctvom štátu, odpredaj pôdy zahraničným vlastníkom na tom nič nemení.“ V reakcii na čoraz častejšie sa vyskytujúce snahy o privatizáciu vody uviedol: Ministerstvo životného prostredia so snahami o privatizáciu zdrojov vody nesúhlasí.“
Až budúcnosť ukáže, čo nová legislatíva skutočne spôsobí, avšak naďalej zostáva v platnosti fakt, že je to len a len v našich rukách. Pretože priamo od nás občanov závisí, či kvalitnú slovenskú pôdu – nenahraditeľné bohatstvo budúcich generácií – s vidinou dočasného obohatenia sa odpredáme do zahraničia, alebo ju pre budúce generácie zachováme. Spätné získanie totiž už také jednoduché nebude, lebo ako potvrdilo aj MPRV SR: „Do dedičského práva sa nesmie zasiahnuť, lebo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy sa dedenie každému zaručuje.“
Článok bol publikovaný v časopise Zem a Vek – Apríl 2014
