AKO SA JONATÁN CEZ CELÚ ZÁHRADU DOSTAL

Rozprávku Ako sa Jonatán cez celú záhradu dostal napísali: Katarína Ďurovková, Tomáš Janeček.  Pochádza z príručky Multikultúrna škôlka – Multikultúrna výchova pre najmenších, ktorá bola vydaná Nadáciou Milana Šimečku s finančnou podporou Úradu vlády Slovenskej republiky –  program Kultúra národnostných menšín 2014.

Jabĺčko Jonatán bývalo na starej košatej jabloni v záhrade uja Fedora. Žilo na jednom konári so svojimi rodičmi, bratom a sestrou. Na ďalších konároch bývali jeho strýkovia a tety s bratrancami a sesternicami. „Takto to má byť, nie ako hrach. Tlačia sa aj desiati v jednom struku,“ hovoril často Jonatánov strýko Radúz. Nemal rád hrach, nepáčili sa mu hrachové struky špinavé od hliny. „Namiesto toho, aby si udržiavali struky v čistote, stále sa tie malé hrachy len niekde bezstarostne kotúľajú,“ frfal stále vyčítavo strýko Radúz.

Nebol to len hrach. Strýko Radúz nemal rád nikoho okrem jabĺk. Melón bol na jeho vkus príliš nafúkaný, kukurica príliš chlpatá a tomu novému ovociu na konci záhrady ani nevedel prísť na meno. Jonatán bol ešte malý a tak veril takmer všetkému, čo strýko Radúz povedal. Bol rád, že býva vysoko na strome a nemusí sa kamarátiť s tými chlpatými kukuricami a nafúkanými melónmi. Až jedného dňa…

Jonatán, ako každú sobotu, išiel na návštevu za svojimi sesternicami z tretieho konára. Sesternice stále niečo vymýšľali a inak tomu nebolo ani tento raz. „Poďme sa hrať na slepú babu,“ navrhovali s nadšením a kým sa Jonatán stihol spýtať, čo je to tá slepá baba, už mal na očiach šatku a v tme hľadal sesternice. „Tu som.“ „Nie tam, tu.“ „A teraz tu.“ „Ešte kúsok.“ „Vedľa.“ ozývalo sa z každej strany. Jonatán sa vybral za hlasmi, no jabĺčka, rovnako ako ľudia, nevidia so zaviazanými očami. Nevidel, kam stúpa a posledný krok šliapol do prázdna.

„Áááááá,“ stihol vykríknuť ešte predtým, ako sa ozvalo dunivé bum, ktoré poznal zo strašidelných príbehov svojich babiek a dedkov. Pomaličky si dal šatku z očí dole a to, čoho sa najviac obával, sa stalo skutočnosťou. „Ja som padol zo stromu,“ chytil sa Jonatán za udretú hlavu a zdvihol oči ku konáru, odkiaľ naňho volali sesternice. „Jonatán, si v poriadku? Nestalo sa ti nič?“ pýtali sa starostlivo. Jonatán si pooprašoval špinavú šupku a skontroloval, či má všetky jadierka. „Áno, som v poriadku,“ povedal sesterniciam, aby sa nebáli, aj keď mu trošku brnelo v kolene. „Počkaj tam a nikam nechoď. Niečo vymyslíme,“ ubezpečovali Jonatána sesternice a zvolali všetky jablká, aby vyhútali plán, ako dostať Jonatána naspäť na strom. Najprv skúšali upliesť lano z listov, no nedočiahlo až k zemi. Potom prešli všetky jablká na jeden konár, aby ho prevážili, no nepodarilo sa. Zúfalý Jonatán sedel skormútene pod stromom a sledoval neúspešné pokusy svojich blízkych. Keď tu zrazu začul vedľa seba neznámy hlas. „Čo tu sedíš, ako keby si práve padol z jablone?,“ ozvalo sa. Jonatán sa obrátil za hlasom, očervenel od strachu a z plných pľúc vykríkol „Ufo!“

Ufo síce nikdy predtým nevidel, vždy si ho však predstavoval približne takto. Bolo obrovské, biele a vyzeralo asi ako hlboký zakrytý tanier, ktorý by letel, ak by ste ho hodili do vzduchu. Jonatán by v tejto chvíli tiež chcel odletieť rýchlo preč, no strach mu zviazal nohy tak, že sa nevedel ani pohnúť.

„Aké som ti ja ufo?! Čo si ešte nevidel patizón?“ ozvalo sa opäť.

„Áááá, ufo rozpráva,“ zľakol sa opäť bezradný Jonatán.

„No nie. Ty si ešte fakt nikdy nevidel patizón,“ čudoval sa patizón Ignác, ktorý sa verte – neverte, predsa len trošičku podobal na ufo.

Jonatán naozaj ešte nikdy nevidel patizón a vlastne nikdy nevidel ani žiadnu inú zeleninu, ani žiadne iné ovocie. Všetko, čo vedel o svete mimo jablone, pochádzalo od jeho strýka Radúza.

„Patizón? Také ovocie nikdy ani môj strýko nespomínal,“ povedal už trochu menej vystrašene Jonatán.

„Ja nie som ovocie, ale zelenina,“ opravil ho mierne urazený Ignác.

„Ovocie či zelenina, čo na tom záleží? Radšej mi poraď, ako sa dostať späť na strom!“ povedal ešte stále mierne otrasený Jonatán.

Pravda je, že pri zháňaní pomoci sa Jonatán ani na nikoho lepšieho obrátiť nemohol. Patizón Ignác poznal všetkých v záhrade a všetci sa naňho s dôverou obracali vždy, keď mali nejaký problém. Rád pomáhal, no dostať Jonatána naspäť na strom bola ťažká úloha aj preňho. Hútal, dumal, rozmýšľal, až si napokon poškrabal bielu plešinu a vykríkol. „Rebrík, potrebujeme rebrík! Ujo Fedor má jeden na konci záhrady.“

Keď si Jonatán predstavil, že má dokráčať až na koniec záhrady, zahmlilo sa mu pred očami. Nikdy nebol tak ďaleko. „Čo ak ma patizón chce iba obalamutiť? Strýko predsa stále hovoril, že sa nedá veriť nikomu okrem vlastnej rodiny,“ uvažoval Jonatán, no vedel, že aj tak nemá na výber.

A tak sa začala ich veľká púť na koniec záhrady. Jonatán s Ignácom kráčali cez vysokú trávu, keď sa pred nich naraz zakotúľal jeden roztatárený hrášok. Jonatán rýchlo uskočil a snažil sa skryť za Ignáca.

„Mojmír, čo tu robíš,“ spoznal Ignác hneď svojho hráškového kamaráta. Hrášok Mojmír v rýchlosti vysvetlil, že chodí po záhrade a pozýva zeleninu a ovocie zo všetkých kútov na veľkú oslavu. Hrášok dnes totiž oslavuje Deň zelene.

„Tak to sa veľmi radi pridáme. Avšak až neskôr. Najprv musíme tuto s Jonatánom ísť po rebrík,“ vysvetlil Ignác.

„Po rebrík? Načo patizón a jablko potrebujú rebrík?“ nechápavo krútil hrášok Mojmír hlavou. A tak mu Ignác rozpovedal príbeh o Jonatánovi, hre na slepú babu a Jonatánovom páde zo stromu.

Mojmír sa hneď ponúkol, že zavolá svojich kamarátov na pomoc. „Ten rebrík predsa ne zvládnete zobrať sami,“ pomyslel si nahlas Mojmír a už sa aj kotúľal po posily. O chvíľu sa k Jonatánovi a Ignácovi pridalo približne milión malých hráškov. Keď ich Jonatán zbadal, nevedel pochopiť, ako Ignác spoznal Mojmíra. Všetky hrášky sa mu totiž zdali úplne rov naké.

Najprv sa od nich držal bokom. Pamätal na slová svojho strýka. Po chvíli si však všimol tri malé hrášky na konci skupiny, ktoré sa práve šli hrať slepú babu. V Jonatánovi sa zobudilo svedomie a už viac nevedel predstierať nezáujem o život malých hráškov. K trom malým hráškom dobehol najrýchlejšie ako vedel. „Prestaňte, prestaňte, táto hra je veľmi nebez pečná,“ poučil ich Jonatán a začal rozprávať svoj príbeh.

Zrazu, ani nevedel ako, stál okolo neho veľký kruh hráškov, ktoré pozorne počúvali. „Jo natán, Jonatán, porozprávaj nám ďalší príbeh,“ úpenlivo prosili aj ostatné hrášky. A tak im Jonatán rozprával o svojich hrách s bratrancami a sesternicami, o odplašovaní červíkov a výletoch na štvrtý konár. O svojom strýkovi Radúzovi a jeho názoroch radšej pomlčal. Zdalo sa mu totiž, že hrášky vôbec nie sú také strašné, ako ich poznal z jeho rozprávania. Práve naopak, bola to jedna veselá zelená kopa. Dokonca sa mu už ani nezdalo, že sú všetky rovnaké. Napríklad taká Filoména má trošku vpadnuté líca, Žofa je naopak bucľatá a Milo a Dušky sú zase tí najväčší výmyselníci.

A tak si kráčali Jonatán, Ignác a milión malých hráškov po záhrade smerom k rebríku. Keď tu naraz, hrášky šantiace na čele skupiny popadali na zem ako podťaté. „Ja vám stále ho vorím, aby ste sa nebláznili. Ale to je ako hrach na stenu hádzať,“ povedal otcovsky Ignác.

To ešte nevedel, že hrášky naozaj nabúrali o stenu.

„To je asi koniec sveta,“ zahlásila hrášok Filoména, keďže sa zdalo, že tu svet nemá pokračovanie.

„Nie, nie, to nie je koniec sveta, to je len môj obraz,“ povedal veľký melón, ktorý sa zjavil akoby odnikiaľ.

Bol to melón Milan, ktorý býval v záhrade pri plote a rád maľoval.

„Fúú, takže koniec sveta sa nekoná,“ vydýchli si hrášky.

„No teda, Milan. Tento obraz sa ti naozaj podaril,“ pochválil Ignác melónovo dielo. „Tie farby trávy a oblohy. Ani sa nedivím, že hrášky ten obraz nezbadali. Je to naozaj verná kópia našej záhrady,“ obdivoval Ignác obraz.

„Hmm,“ odpovedal Milan stroho.

Jonatán si pomyslel, že melón je naozaj akýsi nafúkaný. Ani nepoďakuje. Pravda však bola taká, že Milan bol len veľmi hanblivý. Nikdy toho veľa nenarozprával. Svoje myšlienky  a city vyjadroval maľovaním.

„Ideš s nami na koniec záhrady?“ spýtal sa Ignác Milana a vysvetlil mu, že musia ísť po rebrík, aby sa Jonatán dostal naspäť domov.

Melón Milan síce nemal rád veľké skupiny zeleniny a ovocia, ale pomôcť niekomu nikdy neodmietol. A tak sa pridal k našim kamarátom a spolu kráčali na koniec záhrady. Išli okolo jahôd, malín, paprík, rajčín, cibule a  fazule a  Jonatán sa nevedel vynadívať na všetky tie farby a tvary. Keď už boli skoro na samom konci záhrady, zakričalo na nich zo zvláštneho stromu čosi žlté.

„Achojte, kam ste sa fybrali?“ spýtala sa hurmikaki Lili. Hurmikaki je ovocie, ktoré pochádza až z ďalekej Číny. Ujo Fedor si jeden stromček priniesol z ciest po svete a zasadil ho vo svojej záhradke. Hurmikaki už si v záhradke zvykli, skamarátili sa s ostatnými a cítili sa tu ako doma.

Patizón Ignác prerozprával Lili opäť celý príbeh o Jonatánovi a vysvetlil jej, že musia ísť po rebrík.

„Čo ste sa sblásnili? Ako chcete sdvihnúť celý feľký rébrik? Posrite sa. U nás doma sa to robí takto,“ chytila Lili ceruzku a už kreslila plán ako sa Jonatán môže dostať naspäť na jabloň aj bez rebríka.

„Potrebujeme na to kamen, drevo a niečo tašké. Napríklad tuto pána melóna,“ vysvetľovala rýchlo Lili. A tak sa celá veľká skupinka na čele s hurmikaki Lili vybrala k jabloni.

Hrášky dokotúľali pod jabloň kameň, patizón s jablkom priniesli kus dreva.

Lili sa ujala velenia pri celej akcii. „Hrášky, pološte ten kameň sem. Jonatán, Ignác, pološte to drevo na kameň. A ty, Jonatán, tu si sadni, môj milý a slatý,“ usmerňovala Lili Jonatána tak, aby si sadol na jeden koniec dreva.

„A teraz budeme potrebovať, aby niečo ťašké dopadlo na druhý koniec dreva. Tak, aby Jonatán vyletel aš na strom. Milan, myslíš, še to zvládneš?“ obrátila sa Lili na Milana.

„Hmm,“ povedal opäť Milan, ktorý toho veľa nenarozprával. Avšak ako vždy, aj teraz veľmi rád pomohol.

„Počkaj, počkaj, my ti to odpočítame,“ kričali na Milana malé hrášky zborovo. „Tri… dva… jeden!“  Milan sa rozbehol, vyskočil a  celou svojou melóňou váhou dopadol na opačný koniec dreva. Jonatána vyhodila váha presne na konár jeho stromu, kde ho už netrpezlivo čakali rodičia a súrodenci.

„Jonatán, konečne si naspäť. Tak sme sa o teba báli,“ stískala ho mama. Aj Jonatán sa tešil, že je doma. No musel ešte zakývať svojim novým kamarátom. Naklonil sa dole a poďakoval.

„Niet zač. Príď aj nabudúce. Opäť ťa radi uvidíme,“ zakričal naspäť patizón Ignác. „Hmm,“ povedal súhlasne melón Milan.

Večer Jonatán zaspával s dobrým pocitom. Myslel na Ignáca, bez ktorého by sa nikdy nevybral cez celú záhradu. Na hrášky, ktoré odložili oslavu Dňa zelene, len aby mu pomohli. Na melóna Milana, ktorý prekonal svoj strach z veľkých skupín a tiež sa k nim pridal. Aj na hurmikaki Lili, bez ktorej nápadu by sa naspäť na strom tak ľahko nedostal. Zajtra to všetko musí porozprávať strýkovi Radúzovi.

TIPY PRE UČITEĽOV A UČITEĽKY: Príbeh môžete s deťmi vizualizovať. Staršie deti môžu kresliť komiks, mladšie maľovať na výkres jednotlivé ovocie a zeleninu. Príbeh môžu prekresliť postupne po odsekoch. Príbeh čítajte postupne, po každom odseku sa detí môžete pýtať otázky a prepájať ich s reálnym životom. Napríklad: „Prečo nemal rád Radúz iné ovocie a zeleninu? Je to tak aj vo svete ľudí?“ alebo „Odkiaľ prišla hurmikaki? Poznáte aj vy ľudí, ktorí prišli z iných krajín?“ Strýko Radúz predstavuje človeka, ktorý má negatívne predstavy o ľuďoch, čo sú iní ako on, napriek tomu, že žiadnych nestretol.